Americký prezident Ronald Reagan ho svojho času označil za „ríšu zla“. Koniec studenej vojny a porážka „zla“ – teda toho, čo ZSSR predstavoval - prebudili u mnohých nádej na žiarivú budúcnosť. Západný typ demokracie sa šíril nielen v postkomunistických krajinách Európy. Spojené štáty sa ocitli v unikátnej pozícii, danej obrovskou mocenskou prevahou. Vždy som si myslel, že takýto vývoj udalostí bol ten správny. Iste, svet má ďaleko od označenia perfektný, spravodlivý. A to dokonca aj ten západný. Ale pri zmienke komunizmu sa mi vždy vynorili v mysli veci ako strieľanie do civilistov na hraniciach, štátna bezpečnosť, výsluchy KGB, Stalin, zinscenované procesy, hladomor na Ukrajine, perzekúcie, tanky v uliciach Budapešti, august 1968... Áno, ríša zla. To, že sme boli schopní zbaviť sa tohto všetkého, som vždy považoval za šťastie. Ešte dobre, že dnes žijeme v „americkom“ svete. Americkým ho možno podľa mňa naozaj označiť. USA sú dnes hegemónom s masívnou vojenskou mocou a ešte stále najväčšou ekonomikou v globálnom merítku. Navyše možno prehlásiť, že demokracia a trhová ekonomika – dva ciele, o ktoré USA po druhej svetovej vojne vo svete usilovali – sú dnes rozšírené tak ako nikdy predtým. Niektorí komentátori a akademici hovoria o Pax Americana, americkom impériu, pričom týmto označením odkazujú na britský svet 19. storočia, keď Británia vládla vlnám.
USA, tak ako aj kedysi ZSSR, usilujú a organizáciu sveta podľa svojich predstáv. Už zakladatelia Spojených štátov mali vízie o tom, ako sa ich nová, demokratická spoločnosť, bude rozširovať po celom svete. Takisto sovietska komunistická ideológia mala aspoň teoreticky víziu beztriednej spoločnosti ako svoj konečný cieľ. Hoci na takomto usporiadaní je niečo morálne až vznešené, pre niekoho určite spravodlivé, ukázalo sa byť iba utópiou. Prostriedky, ktorými bol komunizmus budovaný, boli kruté, neľudské, barbarské, jednoducho nemorálne. Preto teda tá asociácia zla v spojení so Sovietskym zväzom. A tak nepriamo sa dostaneme k tomu, že s jeho zánikom sme skončili na tej „dobrej“ strane.
To som si vždy podvedome myslel. Nedávno mi však toto presvedčenie nahlodal jeden video dokument o tom, že americká armáda používala v Iraku strely z ochudobneného uránu (angl. depleted uranium). Presvedčivo je tam argumentované (nejakým doktorom) o dlhodobých smrteľných následkoch pre civilnú populáciu. Americký Pentagon dal vypracovať štúdiu o škodlivosti projektilov z ochudobneného uránu, ktoré sú podľa jej záverov „smrteľným, ale bezpečným zbraňovým systémom.“ Zrejme však niečo bude pravdy na obvineniach, že takéto zbrane zvyšujú výskyt rakoviny v zasiahnutých oblastiach. A to nielen u civilistov, ale aj vojakov – veteránov vojenských zásahov z 90. rokov na Blízkom Východe a na Balkáne.
Istotne je úplne nereálne očakávať, že pri ozbrojených konfliktoch neprídu o život nijakí civilisti. Toto je smutnou realitou. Spôsobovať ale pomalú smrť civilnému obyvateľstvu, vrátane detí, ešte roky po skončení bojov, je pre mňa neľudské a rovná sa to opovrhovaniu životom jednotlivca. Presne takému, ktoré sa mi v mysli spája so sovietskymi praktikami. Nejde pritom iba o excesy niekoľkých vojakov, ale o vopred premyslenú taktiku armády. Na tomto mieste je príznačná myšlienka, ktorú formuloval zarytý zástanca britského impéria Winston Churchill: „Keď sa však myseľ znesie zo skvelých výšin túžby k ohyzdnej kostre snáh a ich výsledkov, tu vidí pred sebou rad celkom opačných predstáv.... Nevyhnutná priepasť medzi aktom dobytia a ustanovením vlády je zaplnená nenásytnými obchodníkmi, necitlivými misionármi, ctižiadostivými vojakmi a falošnými špekulantmi, ktorí všetci spoločne a po jednom trápia myseľ podrobených a podnecujú nízke a nečestné pohnútky dobyvateľov. Ak premýšľajúci človek spočinie okom na týchto temných stránkach, potom len ťažko uverí, že by tak špinavá cesta mohla viesť k nádejnej budúcnosti.“ (Niall Ferguson, Britské impérium: Cesta k modernímu světu, ss. 27-8).
Práve „pokojnejšiu a prosperujúcejšiu budúcnosť pre nás všetkých“ (slovami ministerky zahraničných vecí USA Hillary Rodham Clinton) chcú Spojené štáty budovať. V medzinárodnej politike je však rétorika až príliš často vzdialená od reality. Ak budú USA používať takéto neľudské prostriedky, ktoré by sa skôr hodili k správaniu sa Sovietskeho zväzu, označovať ho so štipkou morálnej nadradenosti za ríšu zla je potom mierne pokrytecké. Nechcem tu dávať obe krajiny na tú istú úroveň s tvrdením, že by medzi nimi vlastne neexistoval rozdiel. Ten tu je. Sovietsky zväz vnútil mnohým štátom, vrátane Československa, systém vlády, ktorý viedol represie voči vlastným ľuďom a spôsobil ekonomickú zaostalosť na mnohé desaťročia. Na druhej strane USA v minulosti podporovali a dodnes stále pre rôzne príčiny podporujú niektoré autoritárske režimy, ako ten v Saudskej Arábii.
Ak účel svätí prostriedky a dosiahnutie určitého vznešeného cieľa, či už je to demokratická spoločnosť a liberalizmus alebo rovnosť v komunistickej spoločnosti, je aj za cenu využívania až neľudských prostriedkov, potom sa nemôžem zbaviť dojmu, že označovanie na dobrých a zlých je chybné. Pritom človek ľahko uverí v to, že práve jeho koncepcia spoločenského usporiadania je tá dobrá. Skôr by sa však dalo hovoriť o prípade „menšieho zla“. Ak sa chcú Spojené štáty vierohodne prezentovať ako maják celosvetového mieru a prosperity a vyhnúť sa zároveň nárastu už aj tak dosť rozšíreného antiamerikanizmu, nemôžu sa vydať cestou, ktorá by stierala rozdiely medzi nimi a niekdajšou „ríšou zla“. Hoci podľa Machiavelliho tradície nemá morálka jednotlivca miesto v politike, USA by napriek tomu mali prijať nielen zodpovednosť za politické, ale aj morálne vedenie sveta. Koniec koncov o tom hovoril aj George Kennan vo svojom článku The Sources of Soviet Conduct (Zdroje sovietskeho správania), ktorý sa stal základom pri zrode politiky zadržiavania počas studenej vojny. Inak bude pocit, že žijeme iba s (omnoho) menším zlom, silnejší.