reklama

Čínsky drak na medzinárodnej scéne (1. časť)

„Nech Čína spí, pretože keď sa prebudí, otrasie svetom." Či už bol autorom tejto myšlienky skutočne Napoleón Bonaparte alebo nie, posolstvo tejto krátkej predpovede zostáva rovnako pôsobivé. Na začiatku druhej dekády 21. storočia môžeme iba konštatovať, že Čína sa už dávno prebudila. Jej mocenský vzostup je spolu s ťažením proti terorizmu tou najnápadnejšou črtou súčasných medzinárodných vzťahov. Otrasie ale Čína svetom?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (6)
Obrázok blogu
(zdroj: http://4.bp.blogspot.com/_qLAIskTQXUc/TTb-vI7-oVI/AAAAAAAAF7s/mt)

Odpoveď na túto otázku bude mať globálne dopady. Koncom 70. rokov minulého storočia vodcovia komunistickej Číny naštartovali proces, ktorý mal v priebehu nasledujúcich desaťročí pozdvihnúť ich krajinu a jej obyvateľov z totálneho dna, kam viedli excesy Maovej vlády, obzvlášť kultúrna revolúcia a politika veľkého skoku. Čínska ekonomika sa začala viac a viac integrovať s medzinárodným ekonomickým systémom. To prinieslo krajine závideniahodnú úroveň ekonomického rastu. Zároveň rástla aj jej vojenská moc. V rámci modernizácie bolo rozhodnuté o modernizácii čínskej armády.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Čína však nie je jedinou krajinou, ktorá je mocensky na vzostupe. Podobným procesom prechádza napríklad ďalšia ázijská krajina, India, alebo aj Brazília. V Spojených štátoch sa rozšírila idea známa ako teória čínskej hrozby. Prečo je práve Čína vnímaná ako potenciálna hrozba? Odpoveď spočíva v niekoľkých bodoch. Obrovská populácia poskytuje ľudské zdroje pre obrovskú modernizujúcu sa armádu, ktorá navyše vlastní jadrové zbrane. Nominálne je Čína stále komunistickou krajinou - akokoľvek sa od komunizmu a socializmu odklonila. Komunistická strana Číny drží autoritatívnym spôsobom moc nad krajinou vo svojich rukách. Západné hodnoty demokracie a ľudských práv tu nie sú uplatňované. S množstvom svojich susedov má Čína teritoriálne spory; Taiwan - podporovaný a chránený Spojenými štátmi - považuje za svoje vlastné územie.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V 20. storočí spôsobili mocnosti na vzostupe otrasy svetovej politiky. Najprv wilhelmovské Nemecko a neskôr Hitlerova Tretia ríša usilovali o zvrátenie rovnováhy moci násilnou cestou. Tieto historické skúsenosti posilňujú obavy, že Čína vyzve súčasnú dominantnú mocnosť (USA), pričom využije násilné prostriedky. Na súčasnej medzinárodnej scéne existuje niekoľko viac či menej sporných tém, ktoré majú konfliktný potenciál. Práve tie, v ktorých sú spolu s Čínou zaangažované aj Spojené štáty, majú pre stabilitu a mier vo svete obrovskú dôležitosť. Bilaterálne vzťahy USA s Čínou sú tak pod drobnohľadom médií, analytikov, komentátorov a akademikov. Keď čínsky prezident Chu Ťin-tchao pred niekoľkými dňami absolvoval oficiálnu štátnu návštevu Spojených štátov, dostalo sa jej vo svetových médiách množstva pozornosti. No za pompéznym tónom vyhlásení, ktoré boli uverejnené počas návštevy a následne v hodnotiacich komentároch, sa stále skrývajú viaceré podstatné rozpory.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Problém Taiwanu

Ohniská potenciálneho konfliktu sa nenachádzajú ďaleko od čínskych hraníc. Najdlhšiu históriu má problematika Taiwanu. Tento ostrov, v minulosti známy pod označením Formosa, sa stal posledným útočiskom nacionalistických síl Kuomintangu pri úteku pred komunistickou armádou. Výsledkom krvavej občianskej vojny bolo vyhlásenie ľudovej republiky Mao Ce Tungom v októbri 1949 a obsadenie Taiwanu Čankajškovými silami, ktoré sa dostali následne pod ochranu USA. Oba režimy - komunistický aj Kuomintang - si nárokovali vládu nad celou Čínou, teda nad pevninou aj ostrovmi vrátane Taiwanu. Formálne Taiwan nikdy nevyhlásil samostatnosť, pretože sa verí, že takýto krok by bol príliš provokatívny voči pevninskej Číne, ktorá by zrejme na takéto vyhlásenie reagovala silovými prostriedkami.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V skutočnosti už došlo v Taiwanskej úžine k niekoľkým krízam a to nielen počas studenej vojny. Naposledy sa situácia v úžine vyhrotila v 90. rokoch. Čína však doteraz vždy cúvla a nepokračovala v eskalácii ukážky svojej sily, pretože si bola a je vedomá moci USA, konkrétne ich námorných síl symbolizovaných lietadlovými loďami. Americké námorné sily a ich prítomnosť v okolí Taiwanu doteraz postačovali na to, aby kríza v úžine neprerástla do otvorenej vojny medzi pevninskou Čínou a Taiwanom.

Avšak blízke vzťahy USA s Taiwanom sú tŕňom v oku komunistického režimu. Napriek tomu, že pri príležitosti normalizácie vzťahov Číny so Spojenými štátmi v sedemdesiatych rokoch minulého storočia boli čínski komunisti ochotní prižmúriť oči nad tým, že USA podporujú a ochraňujú režim Kuomintangu, nikdy sa nároku na Taiwan nevzdali. V spoločnom vyhlásení pri príležitosti spomínanej návštevy čínskeho prezidenta v USA sú aj tieto formulácie: „Obe strany si navzájom potvrdili rešpekt pre ich suverenitu a teritoriálnu integritu. ... Čína zdôraznila, že by sa nemalo zasahovať do vnútorných záležitostí iných krajín." Je pritom isté, že Čína týmito vágnymi frázami myslí okrem iného právo na svoju suverenitu nad Taiwanom. Naposledy spôsobilo väčší rozruch to, že začiatkom roka 2010 USA predali Taiwanu zbrane. Čína reagovala veľmi kriticky a predaj odsúdila. Táto epizóda prispela k ochladeniu vzťahov.

Taiwan predstavuje pre pevninskú Čínu emocionálnu záležitosť. Presvedčenie o oprávnenosti nároku na ostrov spolu s vedomím, že naplneniu tohto nároku bráni cudzia mocnosť - USA - oživujú spomienky na to, čomu sa v Číne hovorí „storočie poníženia". Odkazuje na 19. storočie, kedy bolo čínske impérium vnútorne tak slabé, že západné mocnosti si v Číne vydobyli nerovné zmluvy a zasahovali (aj vojensky) do jej záležitostí.

Napriek tomu, že v posledných niekoľkých rokoch došlo k otepleniu vzťahov medzi Taiwanom a Čínou, predstavuje táto problematika stále potenciálnu hrozbu nielen regionálnej, ale i svetovej bezpečnosti. Otázka znie, ako by sa USA zachovali v prípade, že by sa Čína cítila dostatočne silná a sebavedomá na to, aby ostrov vojensky obsadila a pripojila pod svoju správu. Riskovali by Spojené štáty priamu ozbrojenú konfrontáciu s jadrovou mocnosťou pre malý kúsok zeme v mori? Ak by aj dokázali odôvodniť svoju nečinnosť a faktické prijatie nového stavu, ako by utrpela americká dôveryhodnosť u spojencov, ktorých sa USA zaviazali chrániť rovnako ako Taiwan? Tieto otázky sú extrémne dôležité a nájsť na ne jednoznačnú odpoveď nebude ľahké.

Čína a Severná Kórea

Nemenej problematickou témou v medzinárodnej politike je Severná Kórea, obzvlášť pre jej jadrový program. Severokórejský režim je krutou a tragickou anomáliou v 21. storočí. Idea, že Severná Kórea môže dosiahnuť sebestačnosť izolovaním sa od sveta, doviedla jej populáciu takmer na hranice dna ľudskej existencie. Akútny nedostatok čohokoľvek, čo je vo vyspelom svete považované za normálne, v prvom rade jedlo a zdravotná starostlivosť, je prezentovaný ako nevyhnutná obeta na oltár všemocnej armády chrániacej Severokórejcov pred beštiami spoza hraníc - aspoň v takomto duchu vymýva režim kontrolujúci informácie a brániaci styku so svetom mysle svojich „poddaných".

Už od čias, keď čínski dobrovoľníci bojovali po boku jednotiek Kim Ir Sena v kórejskej vojne, existuje medzi Čínou a Severnou Kóreou strategické partnerstvo. Severná Kórea predstavuje nárazníkovú zónu medzi Čínou a americkými vojenskými silami umiestnenými v Kórejskej republike (Južnej Kórei). Na druhej strane Čína je jediným spojencom severokórejského režimu - a to veľmi významným, keďže Čína má v Rade Bezpečnosti (RB) OSN právo veta, ktoré tradične využíva na to, že rezolúcie odsudzujúce Severnú Kóreu sú v konečnom dôsledku formulované jemnejšie, ako by si priali niektoré ostatné mocnosti. Čína okrem toho poskytuje svojmu spojencovi dodávky jedla a ropy. Ich vzťah ale nie je vrúcny, ako by sa mohlo zdať.

Jadrové ambície Severnej Kórey sú aj v Číne vnímané nepriaznivo. Čínske vedenie nemá záujem na tom, aby despotický režim, ktorý fakticky nikdy neuzavrel kórejskú vojnu mierom - skončila sa len prímerím, udržiava vysokú mieru militarizácie krajiny a svoju agresivitu dáva z času na čas najavo, mal jadrové zbrane. Číne nijako nevyhovuje destabilizácia bezpečnostnej situácie, ku ktorej má nevyspytateľný režim potenciál. V prípade zrútenia sa severokórejského režimu alebo vojny na Kórejskom polostrove možno očakávať masívny príliv utečencov cez čínsko-severokórejskú hranicu. A to čínsky režim nechce dovoliť - už tak má doma problémy s protestmi vlastného nespokojného obyvateľstva, ktoré sa dajú počítať ročne na tisíce.

Toto krátke načrtnutie situácie dáva odpoveď na otázku, prečo Čína podporuje režim v Severnej Kórei. Na druhej strane medzinárodné spoločenstvo vedené USA chce od Číny, aby uplatnila svoj vplyv a krotila svojho spojenca. Je však možné, že predstavy o skutočnom vplyve Číny na správanie sa severokórejského vedenia sú príliš prehnané. Navyše, nezdá sa, že by Čína aspoň navonok zaujímala voči Severnej Kórey tvrdšie postoje. Dokladá to reakcia Číny na dva nedávne incidenty. Najprv v marci 2010 potopila severokórejská ponorka loď Kórejskej republiky a v novembri ostreľovala ostrov patriaci svojmu južnému susedovi. Oba incidenty si vyžiadali straty na životoch. Čína však svojho spojenca verejne a priamo neodsúdila, zato ale odsúdila reakciu USA, ktoré s Kórejskou republikou zorganizovali vojenské cvičenia ako odpoveď na ostreľovanie.

Podľa nedávno zverejnených dokumentov na Wikileaks niektorí čínski predstavitelia naznačili, že by sa dokázali zmieriť s prípadným zjednotením oboch Kóreí pod správou Soulu, americké jednotky by ale museli opustiť polostrov. Zo sprístupnených dokumentov ďalej vyplýva, že v Číne rastie nespokojnosť s režimom Kim Čong Ila. Otázne však zostáva, do akej miery sú takto prezentované postoje niekoľko zopár predstaviteľov všeobecne rozšírené medzi elitami Komunistickej strany Číny. Zatiaľ sa zdá, že Číne skutočne vyhovuje za aktuálnych podmienok stav, kedy je severokórejský režim pevne pri moci, čím udržuje situáciu na severe polostrova stabilnú a zároveň poskytuje Číne nárazníkové pásmo pred americkou prítomnosťou.

Čo sa týka severokórejského jadrového programu, Čína aktívne presadzuje šesťstranné rokovania (Severná Kórea, Južná Kórea, USA, Čína, Japonsko, Rusko). Ako sa ale doteraz ukázalo, jednania nijak tento problém neriešia, pretože Severná Kórea nie je ochotná k ústupkom, k čomu ju Čína, na rozdiel od ostatných krajín, ani príliš netlačí a snaží sa vystupovať voči svojmu spojencovi relatívne mierne. V tomto duchu bola Severná Kórea spomenutá aj vo vyššie citovanom spoločnom vyhlásení prezidentov USA a Číny, ktorí len „vyjadrili obavy týkajúce sa proklamovaného programu KĽDR na obohacovanie uránu" a vyzvali k obnoveniu rozhovorov.

Ako sa tento prístup spočívajúci v konzervovaní súčasného stavu môže Číne nevyplatiť sa môže ukázať v blízkej budúcnosti pri očakávanom predaní moci Kim Čong Ila do rúk svojmu synovi. Rozvrátená krajina v chaose, prípadne ak ešte začne útok na Kórejskú republiku, bude pre Čínu a štáty regiónu znamenať mnohonásobne väčšiu hrozbu, ak skutočne vlastní funkčné a doručiteľné jadrové zbrane.

(pokračovanie v druhej časti)

Martin Kula

Martin Kula

Bloger 
  • Počet článkov:  7
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Študujem medzinárodné vzťahy. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu