Čínsky drak na medzinárodnej scéne (pokračovanie)

Autor: Martin Kula | 13.2.2011 o 7:30 | Karma článku: 3,94 | Prečítané:  953x

Jednou z hlavných postáv v hre o energetické suroviny sa od 90. rokov minulého storočia stala Čína. Zatiaľ nie je úplne jasné, či sa bude jednať o drámu. Dopady ohľadov na energetickú bezpečnosť sú však i tak citeľné v ďalších oblastiach značného významu. Pre stabilitu medzinárodného systému bude rovnako dôležité, ako sa vyvinie rovnováha moci v Ázii.  

Energetická bezpečnosť

 

Predchádzajúcu časť tohto článku zakončili moje úvahy ohľadom Severnej Kórey. Tá nie je jediným štátom, ktorému je poskytovaná istá miera podpory od Číny v RB OSN. Ďalší z problematických štátov, Irán, je chránený čínskym vetom pri pokusoch USA pretlačiť v RB  silnejšie rezolúcie, ktoré by adekvátnejšie reagovali na iránsky jadrový program. Čína má v tejto blízkovýchodnej krajine svoje ekonomické záujmy, predovšetkým jej ide o iránske nerastné suroviny. S obrovským rastom čínskej ekonomiky je spojená aj zvýšená spotreba energie a energetických surovín.

 

V 90. rokoch minulého storočia sa Čína dostala do situácie, kedy jej domáca produkcia ropy prestala pokrývať jej spotrebu. Čína musela začať dovážať ropu zo zahraničia. Blízky Východ ako oblasť bohatých nálezísk nielen ropy, ale aj zemného plynu, je preto logicky regiónom, o ktorý sa začala Čína zaujímať a do ktorého začala prostredníctvom svojich štátnych energetických podnikov aj prenikať. Dobré vzťahy s Iránom majú v Číne preto prioritu, čo sa prejavuje opäť čínskou snahou zjemniť jazyk rezolúcií týkajúcich sa iránskeho jadrového programu. V tejto problematike sa postoj Číny opäť odlišuje od  postoja západu.

 

Potenciálne bezpečnostné a strategické dopady sú značné - existuje totiž mnoho indícií, pre ktoré je namieste domnievať sa, že Irán skutočne pracuje na skonštruovaní jadrových zbraní. Okrem toho, že jeho režim je otvorene protizápadný, protiamerický a hlásajúci nenávisť, bude zrejme navyše mať aj schopnosť úspešne zaútočiť na americké a izraelské ciele na Blízkom Východe, ale tiež na ciele v Európe. Bude možné Irán odstrašiť od použitia jadrových zbraní tak, ako to fungovalo medzi superveľmocami počas studenej vojny? Odpoveď nie je jasná a riziko v prípade neúspechu je obrovské.

 

Čínske energetické záujmy ale prenikajú ďalej ako na Blízky Východ. V posledných rokoch Čína vo veľkej miere investovala v niekoľkých afrických krajinách bohatých na ropu (nejedná sa pritom iba o investície priamo spojené s energetickým priemyslom, ale aj o infraštruktúru - napr. komunikácie a nemocnice). Tu sa opäť do konfliktu dostáva západný a čínsky prístup. Investície zo západu sú totiž podmienené určitými opatreniami, ktoré musia africké vlády prijať. V prvom rade sa týkajú oblasti ochrany ľudských práv a demokratizácie politického života. Čína však investuje bez ohľadu na stav ľudských práv v danej krajine, prvoradým cieľom je získať prístup k zásobám ropy. Vlády tak nie sú nijak nútené vylepšovať spôsob svojho vládnutia. Ak im západ odoprie financie, Čína im ich poskytne a na viac sa nepýta. Keď sú za to Číňania kritizovaní, poukazujú - a treba povedať, že oprávnene - na to, že USA podporujú z rovnakých dôvodov rodinu Saudov v Saudskej Arábii, kde takisto dochádza k porušovaniu ľudských práv a o demokracii západného typu sa tu tiež nedá hovoriť.

 

Keď sa znovu vrátime späť do Ázie, čínske energetické záujmy majú niektoré zaujímavé dopady aj tu. Otázkou je, ako sa budú vyvíjať vzťahy Ruska s Čínou. Obe krajiny sú súčasťou Organizácie Šanghajskej spolupráce. V minulosti, počas studenej vojny, boli vzťahy medzi týmito dvomi štátmi vyhrotené do takej miery, že v 60. rokoch rozpútali v pohraničných oblastiach vojnu. Problém hraníc na ruskom Ďalekom Východe pretrváva v rôznych podobách do súčasnosti. Príliv čínskej populácie v tejto riedko zaľudnenej oblasti vyvoláva u niektorých Rusov obavy o budúcnosť tohto územia. Avšak nemožno zabúdať na to, že existuje potenciál pre užšiu spoluprácu Ruska a Číny - toto bola  nakoniec jedna z možností diskutovaných a presadzovaných v Rusku po konci studenej vojny v súvislosti so smerovaním ich zahraničnej politiky.

 

Pre Rusko je Čína lákavá ako odberateľ surovín, v prvom rade ropy a zemného plynu. Európa je ako celok výrazne závislá na dodávkach zemného plynu práve z Ruska, čo sme na Slovensku v praxi sami značne pocítili začiatkom roka 2009. Tento vzťah závislosti má aj svoju druhú stranu, teda že Rusko potrebuje zisky z predaja svojich surovín. Inými slovami, potrebuje odberateľov. Čínsky obrovský trh tak predstavuje pre Rusov lákavú alternatívu, pričom by tak Rusko mohlo vierohodne hroziť Európe znížením či dokonca pozastavením dodávok ropy a  zemného plynu. Jednoducho povedané, Rusko sa bude môcť začať minimálne implicitne oháňať asi týmto štýlom: „Berte viac do úvahy, čo chcem ja, inak ... ." Získalo by nad Európou výhodu a politickú páku na presadenie svojich požiadaviek (napríklad ohľadom ďalšieho rozširovania NATO do postsovietskeho priestoru či transatlantických vzťahov) a zároveň by neprišlo o obrovské zisky z predaja. Z pohľadu Číny sú zisky jasné - zabezpečenie dodávok pre svoju ekonomiku. To, že obe krajiny sú v tomto ohľade aktívne, je iba potvrdené novoročným spustením nového, tisíc kilometrov dlhého ropovodu. K tomu ešte uzavreli dlhodobú dohodu o dodávkach ropy na nasledujúcich 20 rokov.

 

Čínsko-indická rivalita

 

Čínsky ekonomický rast je spojený nielen s prenikaním čínskych firiem do zahraničia, ale aj čínskej armády, obzvlášť do oblasti Indického oceánu. Dôvody na to sú opäť spojené s energetickou bezpečnosťou. Tankery dovážajúce ropu z Blízkeho Východu sa plavia oceánom, ktorého slobodu plavby garantuje americké námorníctvo. Navyše musia preplávať Malackou úžinou medzi Malajským polostrovom a Sumatrou. Táto oblasť je ohrozovaná novodobými pirátmi. Číňania nie sú spokojný s tým, že ich stále rastúca závislosť na dovážanej rope je v rukách cudzej mocnosti. USA by totiž mohli zabrániť tomu, aby sa ropa do Číny dostala (myslím tým ropu prepravovanú tankermi). Preto vytrvalo navyšujú svoju námornú prítomnosť v Indickom oceáne. V Pakistane, u svojho tradičného spojenca, budujú za týmto účelom námorné základne. Ale nielen tam - základne budujú aj na Maldivách a na Srí Lanke.

 

Táto zvýšená námorná aktivita Číny nezostáva bez odozvy. Vzbudzuje totiž podozrenia u regionálneho rivala - Indie. Je to práve indické námorníctvo, ktorého „bazénom" a tradičnou doménou bol Indický oceán až doteraz. O Indii sa dnes hovorí ako o ďalšej krajine na vzostupe, jej ekonomika tiež prechádza značným rozvojom. Čína a India sú ale rivalmi už z čias studenej vojny. Do dnešných dní vedú územné spory o pohraničný indický štát Arunachal Pradesh. Číňanom ďalej veľmi prekáža, že India podporuje Tibet a poskytuje azyl tibetskému vodcovi Dalajlámovi.

 

V oboch krajinách existuje silné nacionalistické cítenie, ktoré sa stavia nepriateľsky k tomu druhému. Práve vzájomné nepriateľstvo stálo za indickými nukleárnymi testami z roku 1998, ktorými India potvrdila, že je schopná vyrobiť funkčné jadrové zbrane. Napriek tomu, že India nie je signatárom Zmluvy o nešírení jadrových zbraní, USA počas funkčného obdobia Georgea W. Busha uzavreli s Indiou zmluvu o pomoci s jadrovými technológiami. Niektorí tento krok vnímajú ako formovanie indicko-americkej aliancie namierenej proti Číne. A takúto eventualitu si čínske vedenie dobre uvedomuje. Odporuje akýmkoľvek náznakom (vnímaným z ich pohľadu) toho, že Američania obkľučujú Čínu a samozrejme oponuje hlasom, ktoré volajú po jej zadržiavaní. Ak by som ja bol čínskym armádnym stratégom alebo generálom, pohľad na mapu Ázie by mi určite spôsoboval ťažkú nespavosť.

 

V súvislosti s mocenským vzostupom Číny sa vynára niekoľko otázok dôležitých pre budúcu podobu medzinárodných vzťahov. Ako som v krátkosti ukázal, existuje niekoľko sporných záležitostí, v ktorých sú viac či menej zaangažované spolu s Čínou aj Spojené štáty, jediná svetová superveľmoc. Práve preto majú tieto problematické témy o to väčšiu reálnu závažnosť na bezpečnosť a mier vo svete. Bilaterálne vzťahy USA a Číny sú teda kľúčové. Posledný summit prezidentov oboch krajín bol ale tak trochu pohárom. Z polovice plným alebo z polovice prázdnym. Pekný koberec, podanie rúk, úsmev pre fotografov. Áno, podpísané obchodné dohody sú fajn. Nič podstatné sa však neriešilo. Profesor Aaron Friedberg z Woodrow Wilson School univerzity v Princetone zhodnotil, že summit aspoň pomohol „zastaviť krvácanie" vo vzťahu dvoch krajín. To bolo ale nateraz všetko.

 

 

Či už sa jedná o Severnú Kóreu, územné spory a rivalitu s Indiou, štatút Taiwanu alebo záležitosti súvisiace s energetickou bezpečnosťou, Čína sa stáva viac a viac významným aktérom, resp. stále viac sa zvyšuje význam toho, čo Čína na medzinárodnej scéne robí. V 21. storočí sa ukáže, či skutočne otrasie prebudená Čína svetom, tak ako to údajne predpovedal francúzsky cisár. Príčiny by sa aj našli...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Minúta po minúte: Fico zostáva lídrom Smeru, delegáti podporili aj Kaliňáka

Premiér Fico a minister vnútra kritizovali na sneme aj médiá.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?